Havajské mýty, legendy a šamanizmus.

Havajské mýty, legendy a šamanizmus.
Napísala Mgr. Dáša Sabová

   V bájnej krajine „pod nebesami“ žila bohyňa Haumea a porodila veľa, veľa detí. Dodnes je uctievaná ako patrónka pôrodov. Medzi tými deťmi boli aj dve sestry Namakaokaha´i a Pele. Namaka sa hrávala s vodou, Pele s ohňom. Bol to ich dar ovládať tieto živly. Namaka však nadobúdala presvedčenie, že ako staršej sestre by jej mali náležať všetky božie zručnosti a dary. Začala napádať Pele, hádala sa s ňou, robila jej zle, hasila jej vodou oheň a vymýšľala všelijaké protivenstvá. Nakoniec sa zišla rodinná rada, aby urobili rituál ho´oponopono na uzmierenie a vyriešenie problémov. Výsledok rituálu bol taký, že Pele bolo dovolené nájsť si nový domov.

   Zostrojili pre Pele silné kanoe, nastúpila s ňou časť rodiny, niektorí bohovia a vydali sa na cestu. Mama jej pred odchodom vložila do náručia vajce, v ktorom bola jej ešte nenarodená sestra Hi´iakaikapolioPele /v preklade Hi´iaka na hrudi Pele/. Vyplávali na more v nádeji, že nájdu nový domov. Pelin brat spoľahlivo viedol čln vpred – podľa tvaru a výšky vĺn, podľa hviezd, mesiaca a slnka, podľa vetra / v súlade s tretím šamanským princípom MAKIA – cieľ, zámer, sústrediť sa/. Po mnohých a mnohých dňoch doplávali na malý ostrov, kde sa chceli usadiť. Pele so svojou palicou hľadala oheň a našla ho, lenže Namaka ich prenasledovala až sem. Ostrov bol malý a jej sa podarilo ho zaliať a oheň uhasiť. Pele sa teda pobrala ďalej a takto prešla niekoľko ostrovov, až kým neprišla na Maui. Tu už si myslela, že to bude vhodný ostrov pre jej bývanie, pretože bol vyšší. Namaka ho však zaplavila spodnými vodami a nastal urputný boj medzi sestrami. Namaka sa začínala tešiť svojmu víťazstvu. Len dovtedy, kým nezistila, že Pele žije ďalej – na susednom najväčšom ostrove, kam ona už nemôže. Kilauea – sopka na Big Islande sa stala domovom Pele a tam býva a prejavuje sa dodnes. Láva neprestajne tečie do mora a pokračuje tak večný súboj sestier – bohyne oceánu a bohyne ohňa.

   Havajské mýty a legendy sú opradené činmi bohov, polobohov, mýtických bytostí. Tento bol o Pele, najslávnejšej havajskej bohyni. Jej fyzickým prejavom je sopka alebo plameň. Môže na seba zobrať aj ľudskú podobu, najčastejšie podobu krásnej mladej ženy alebo zošúverenej stareny. Havajci ju majú radi, je ich duchovným radcom, spievajú o nej, tancujú, obetujú jej, uctievajú ju – ona im tvorí novú zem a keď má vybuchnúť sopka, upratujú svoje domovy, chystajú hostinu, ale zároveň majú pred ňou veľký rešpekt a bohyňu si nemožno pohnevať. Obety prinášajú vo forme kvetov, plodov, rastlín, prasaťa a pre Pele sa obetujú aj vlasy.

   Mýty a legendy odrážajú kultúru, históriu a spôsob nazerania na život. V havajských mýtoch je hojne prezentovaná aloha / láska k blížnemu/, ohana /rodina/ a koa /statočnosť/ - hodnoty uznávané každým človekom na Havaji. Rodina je veľmi silným putom, príbuzní si vzájomne pomáhajú, radia, majú prednosť pred ostatnými. Často sa vyskytuje motív starej ženy – babičky, ktorá je premenená na obludu alebo slepá. Zvyčajne je strašidelná a obávaná, ale dáva dobré rady človeku, ktorý sa preukáže príslušnosťou k jej rodokmeňu. Preukázať sa mohli znalosťou svojho rodokmeňa, prípadne zaspievaním mele inoa – čo je vlastne oslavná pieseň stvorená pre konkrétneho človeka už pri narodení. Mladší v rodine poslúchali starších. Mohlo to byť aj naopak. V prípade, že niektorý z mladších členov bol obdarený mocou, šikovnosťou alebo silou - potom bol staršími uctievaný.

   Statočnosť sa cenila vysoko a v mýtoch nájdeme nejedného odvážlivca a siláka, pre ktorého nejestvovali žiadne obmedzenia /KALA – druhý princíp/, nič nebolo nemožné. Každý čarovný predmet /kyjak, čln, prilbica, plášť, suknica/ má svoje meno a každý hrdina má svojho ochranárskeho boha, takže niekedy to bol viac súboj ich bohov. Kto mal silnejšieho boha, vyhrával i bez boja.

   Veľmi dôležitá bola MANA /šiesty princíp havajského šamanizmu/ - duchovná sila boha, človeka, predmetu i rastliny. Vďaka svojej mane, vnútornej sile, bol v celej Polynézii veľmi známy Maui, ktorý vytiahol z mora Havajské ostrovy. Mýtami o Mauim vlastne začína história havajského šamanizmu. Maui bol veľmi známy a obľúbený šibal, kúzelník, tvorca zázrakov, ten, kto prináša šťastie.

   Maui sa 3 krát nadýchol a zdvihol nebesá, aby sa už neohýbali stromy, nezakrývali hory. Nebesá totiž boli veľmi nízko položené a nebol dostatočný priestor pre život. Stiahol slnko za nohy a donútil ho spomaliť, aby svietilo dlhšie, pretože jeho matka si potrebovala usušiť šaty. Tým vrátil slnko bližšie k ľuďom. Podľa legendy slnko rado spalo a ponáhľalo sa po oblohe znova spať. Ďalšie jeho šibalstvo bolo spojené s ohňom. Navštívil Horný svet, pomocou šamanského tranzu oklamal bohov a od vtáčikov alae zobral oheň pre ľudí. Vedel používať kúzla, kúzelné pomôcky, rozprával sa s vtáčikmi, zvieratami a prírodnými živlami, čo sú všetko šamanské praktiky. Chcel dať havajskému ľudu aj tajomstvo večného života, zostúpil do podsvetia, premohol rôzne príšery. Toto tajomstvo však strážila bohyňa noci a bola silnejšia ako Maui, zabila ho. Ľudia ho i tak majú radi, vzývajú ho pre šťastie a všetky jeho pomenovania sa dajú preložiť ako šaman Maui.

   Prvoradou šamanskou činnosťou je umenie duchovného liečenia. Šamani sa orientovali na mágiu, mysticizmus a psychológiu a odhaľovali skryté alebo neviditeľné stránky života. Pri čítaní havajských mýtov postupne nájdeme takmer všetky aspekty tohto umenia. V prípade, že prišlo k úmrtiu, hľadala sa živá voda a duch človeka sa mohol doňho znova vrátiť cez palec na nohe a prešla celým telom až do krku. Liečenie bolo možné, boli pritom odriekavané zaklínadlá, vzývali sa bohovia, čarodejníci a všetky pomocné sily. Komunikovalo sa cez sny so svojím duchovným vodcom, cez sny sa dostávali rady, poučenia, vízie do budúcnosti i proroctvá. Sen sa opakoval 3 krát, následne bol vyplnený. Hrdinovia mýtov žili v čarovnej krajine, ktorá podopierala nebo, dalo sa do nej dostať šikovnosťou alebo pomocou čarovných predmetov, napríklad rýchlorastúcim zázračným bambusom. Bolo však treba prejaviť úctu starším a vedieť komunikovať so zvieratami a rastlinami, prepájať dva svety.

   Príroda vždy komunikovala s človekom, objavovali sa znamenia. Dúha označovala dôležité miesto a 8 dúh bol symbol spokojnosti bohov. Bohovia sa prejavovali hromom, bleskom, dažďom. Dážď bol vždy dobré znamenie a požehnanie pre ľudí. Pri svojich dobrodružstvách vzývali rastliny, stromy, kamene, more a všetky vodné živly, aby im pomohli na ceste za cieľom. Popínavé rastliny „maile“ alebo košaté stromy „ohia“ boli používané na zatarasenie cesty / ako v našich rozprávkach šípové ruže/. Čerpali silu a inšpiráciu z prítomného okamihu /MANAWA – tu a teraz, štvrtý princíp/. Teraz je okamih sily, teraz sa môžem prejaviť a dosiahnuť svoj zámer alebo nasmerovať súčasnú situáciu na cestu k môjmu prospechu.

   Úplným základom havajskej mytológie je mýtus o pôvode sveta – Kumulipo /Stvorenie/, v ktorom sa postupne z tmy vynára deň. Noc je doménou podsvetia, temna, strachu, duchov a deň zasa ríšou svetla, tvorov, živých ľudí a radosti. V hlbokých temnotách sa objavuje všelijaké plazivé tvorstvo, postupne sa prediera svetlo a nastane svetlý deň narodením človeka. Žena-bohyňa zostúpila z nebies, spojila sa so smrteľníkom a ich potomkovia sú líniou náčelníckych rodov. Žena porodila prvé dieťa Haloa, ktoré zomrelo a vyrástla z neho rastlina kalo. Porodila druhé dieťa Haloa a vyrástol z neho zdravý človek. Ľudia a rastliny sú teda súrodenci a vzájomne sa o seba starajú, uctievajú sa. V tomto speve sa prezentuje genealógia havajského kráľovského rodu, ktorá je značne zložitá, ale jasná v tom, že všetko je usporiadané do postupnosti: od kameňov až ku hviezdam, od nižších tvorov až k bohom. Všetci sme spojení s minulosťou, aj s budúcnosťou, je dobré poznať svoje korene a nezabúdať na ne. Vývoj nezastavíme, pripravujme však lepšie miesto na Zemi pre našich potomkov.